Môj svet sa však v daný okamih rozmrvil. Ako suchý chlieb, ako rozdupaný keks, na prach. Možnosť v danej chvíli pochytať omrvinky víriace vo vetre bola nemožná. Aj keď som sa riadila heslom "nikdy nehovor nikdy". Bubliny praskajú. A pri tom robila extrémny rachot. A zanechávajú stopy.
Už vtedy,keď som vstupovala do paralelnej reality, keď som nafukovala farebnú bublinu, keď som z plných pľúc fúkala do bublifuku, vedela som, že raz to praskne. Počítala som s tým, že možno to bude veľký tresk, aj s následkami. Nepočítala som však s tým, že aj napriek chirurgickým rezom bude posledná bodka najbolestnejším okamihom.
Keď sme sa videli naposledy hovorili sa silné slová, padali veľké sľuby, sypali sa priehrštia klišé a všetko povedané či premlčané malo melancholicko-patetický nádych. A tam niekde som vyslovila konečné slová, uzavrela kapitolu. Problém bol, že len kapitolu. Príbeh bol dopísaný, len cesta k rovnováhe mala byť ešte dlhá.
Prišlo na ospravedlnenia. Aj chabý pokus o kontakt, lacný narodeninový trik. Rozkolísal vytvorenú harmóniu, ale balansovala som statočne. Náš labilný vesmír stál z posledných síl, opustený, prázdny, v ruinách, ale ešte stál. Možno pre spomienky a možno preto, že to boli pekné chvíle, pre ktoré reálny svet nebol schopný poskytnúť priestor.
Prišlo aj na staré známe "klin sa klinom vybíja". Nikdy to nefungovalo, ani teraz. Pár pekných komplimentov, nejaké to rozmaznávanie, raňajky do postele, lacná kinoromantika. Farebná náplasť s veselou žirafkou, aby bobenko nebolelo. Ako keď klameme malé dieťa, že kolienko už nebolí. Aj napriek tomu, že roky nás naučili, že odreté kolené bolia veľmi dlho.
Až do jedného nečakaného večera som relatívne apaticky a rezignovane žila s úsmevom. Do večera, kedy v jednej chvíli príjemnosť letného večera i mierneho vínového opojenia vystriedala nečakaná, nepoznaná, nepríjemná a o dych oberajúca bolesť. Ak by som sa rozhodla odísť včas, ak by som si nedala ďalší pohár vína, ak by som prešla ďalšímí dverami, tak by sa nič z nasledujúcich udalostí nebolo stalo. Ale ja som domov nešla, ale ja som si ďalší pohár vína niesla v ruke, ale ja som tie dvere otvorila, potom pevnejšie stisla pohár v ruke, na chvíľku zaváhala, a udalosti mali už rýchly spád.
Pozreli sme sa na seba v rovnakom okamihu, v tom istom okamihu môj mozog vyslal svalom na tvári signál, aby sa usmiali, smiešne kŕčovito, ale predsa, lebo akože sme strašne nad vecou, ruka vystrelila automaticky do prihlúplo mávajúceho gesta a nohy sa rozbehli strašne rýchlo na druhý koniec podniku. Bolo to pár sekúnd. Možno ani toľko nie. Za ten čas som stihla vyexovať pohár vína, potom sa kamrátka spýtala, že či je to v pohode. Bez rozmyslu som kývla, že jasné a držala ďalej kŕčovitý úsmev. Potom som držala v ruke panáka, pila, potom je tma.
Ďalšia etapa je hanbou môjho života. Pretože vtedy sa ten svet na chvíľku zosypal. Na lavičke, na námestí. V tej chvíli sa otvorila skrinka, od ktorej som zámerne stratila kľúč. Ale poznáte to, veci, ktoré nájsť nechcete sa zákonite objavia v najnevhodnejšej chvíli. Alebo v najvhodnejšej? Kohútik roky potláčaných emócií, prehltnutých sĺz a horkých piluliek explodoval.... A bolo vymaľované. Vysypali sa zo mňa rokmi skrývané tajomstvá, bolesti, ublíženia, pády. Labilný, vtedy už prázdny vesmír bolestne spadol, bublina praskla... ale boli tam ruky, ktoré ma objali. Bol hlas, ktorý povedal, tak plač, bola ruka, ktorá podala vreckovku, bol človek, ktorý povedal, aby som nebola na seba taká tvrdá, potom ešte jeden, ktorý povedal, že no a čo, zajtra o tom nebudeme vedieť, keď nebudeš chcieť.
A potom to všetko prešlo.
Ostalo ticho.
Sadol prach.
A ja som sa z hlboka nadýchla a za vetou som pevnou rukou navždy dala bodku za príbehom.
