" Mica, ja viem kde robíš chybu." snažila sa artikulovať moja mierne pripitá kamarátka.
" No poď do mňa!" smejem sa a potkýnam o neviditeľnú prekážku na ceste. Tiež nie som najtriezvejšia.
" Myslím to vážne!" naoko sa hnevá kamoška.
" Okej, okej. Hovor." dvíham ruky akože sa vzdávam a začínam byť zvedavá.
" Myslím s chlapmi. Nikdy im nedáš druhú šancu." začína.
" Počkaj! Ak myslíš Toho, tak to už mám vyriešené. Tam nie je dôvod vôbec pomýšľať na nejakú šancu."
" Toho nemyslím, to je už za nami. Myslím všeobecne. Pozrieš sa a hneď ich odpíšeš. Na detailoch." filozofovala.
" Počkaj, to nie je pravda." snažím sa chabo brániť, ale začínam tušiť, že má po ruke argumenty a má pravdu.
" Ale netrep! Videli sme to v Prahe. 50 chlapov išlo na tebe oči nechať a ty si ich úplne ignorovala."
" Ale, ty koza, toľko ich tam dokopy nebolo." smejem sa.
" Ty si koza, boli z teba hotoví, dúfali, že sa pozrieš, alebo niečo a ty nič. Hluchá, slepá" vyčíta mi.
" Ale nebolo to tak." začínam sa hnevať. Ale uvedomujem si, že v niečom má pravdu. Iste, preháňa, ale v živote to tak robím bežne. Nevedomky. Odpisujem ich za smiešne detaily. Blbý nápis na tričku, trápna hláška, účes.
" Tak som povrchná. Neviem to zmeniť."
" Mica, nie si povrchná. Iba veľká idealistka. Hľadáš niečo, čo neexistuje. To je problém dnešnej konzumnej doby. Sme živené super filmovými hrdinami, ktorí sú extrémne dokonalí a bezchybní. Nútia nás veriť v sladkú lásku, ktorá prekoná všetky nástrahy a nakoniec každej z nás zazvonia svadobné zvony. Ukazujú nám, že aj keď sa nám snaží nejaká potvora ukradnúť chlapa, ak my budeme pasívne prijímať jej intrigy a dúfať, on raz pozná, že my sme tie pravé, priplazí sa a my mu veľkodušne odpustíme pre zachovanie veľkej lásky. To je blbosť. Je to len film. Je to výmysel. Nikto to neprežil. Keď nám chce ženská ukradnúť chlapa, tak jej ideme vyšklbať vlasy, keď nám chlap ubližuje pomstíme sa mu, robíme scény, hádky nekončia srdečným objatím, ale tresknutím dverí. Cica, nežijeme vo filme."
" Ale ja viem. Ja nechcem ideál. Iba normálneho chlapa, ktorý má iskru. A to, že žiadny pre mňa tú správnu iskru nemal, to nie je môj problém. Je to alibistické. Ale vieš aká som. Potrebujem byť absolútne spokojná, presvedčená o tom, že to je ON."
" Ale o tom sa presvedčíš len tak, že s ním budeš. Že to môže byť v konečnej fáze strata času? Môže, ale tiež môžes zistiť, že ten obyčajný chalan, ktorého možno poznáš už roky, ktorý ťa vie rozosmiať, ktorý ťa chápe a je vždy tu, keď máš náladu niekam vyraziť, je ON. Len ty si to nikdy nevidela, lebo nepozeráš na neho ako na potencionálneho partnera, ale ako na kamoša a ďalej sa nepohneš. Nemôžeš mať celý život len kamošov. Je skvelé, že si sebestačná, dostatočne sebavedomá, nie si závislá od chlapa, ale chlapi milujú ak hráme niekedy rolu bemocnej žienky a oni si tak môžu pohladiť svoje ego. Zahraj to občas na nich. Si pekná, inteligentná, vtipná, s dostatočnou dávkou irónie a cynizmu. Vieš, ako sa chlapom páčiť, využi to. Nebuď stále sama."
Prestáva mi byť " rehotno". Naša debata skĺzava do vážnych tém. Kamarátka má vypité, ja tiež. Obe však vieme, že kdesi v jej slovách sa skrýva pravda, i odpoveď na otázku, ktorú počúvam takmer denne. " Zuzka, a prečo ešte nemáš chlapa?"
" Preto" zvyknem odpovedať s úsmevom. Je mi to jedno. Asi som skutočne idealistka. Dúfam v niečo velkolepé. Možno v niečo, čo bude chvíľami príjemne hriať a nakoniec ma to spáli. Alebo niečo, čo bude spočiatku roztomilo rozpačité, nejasné a nakoniec príde explózia citov. Alebo možno to bude mať rýchly spád, besná jazda s nejasným koncom. Nie, to už nie, to mám za sebou. Po tej jazde mi bolo zle. Nechcem už viac.
A možno len sama neviem, čo chcem. Možno sa len bojím odlepiť sa kúsok od zeme a nechať sa unášať nepoznaným. Láskou? Áno, tak to volate. Láska.
Keď som čítala Urbaníkovej Všetko alebo nič a čítala o láske Lindy a Jakuba uvedomila som si, že to je láska. Že Linda trpela? Áno, hrdá žena, zomil ju muž. Milovala ho a on... Ktovie, nikdy nenapísala do svojej knihy, ako bol na tom Jakub. Či hral len nejakú formu alebo bol tak chladný. Potrebujem to takto? Odtrpieť si?
Alebo ako tvrdí iná moja kamarátka.
" No a čo, že si sa ešte nezamilovala. Keď to príde, bude to stáť za to."
A ja sa vtedy usmejem a poviem si po tichu a pre seba: " A snáď už na celý život".
Končíme s úvahami.
Vchádzame na diskotéku.
Hudba duní, telá sa vlnia v rytme.
Vidím pohľad chlapca z prava.
Robím to isté.
Nevšímam si ho.
Ignorujem.
Dokedy ešte?
Fakt moja chyba.
