Nemám rada scény. Najmä tie s hlučnými prejavmi emócii. A vôbec, také tie patetické dramatické scény ako vystrihnuté zo zlých filmov o láske. A predsa sa im nevyhnem.

    Viem sa hádať, viem sa hádať dobre. Mám pádne argumenty, drzé ústa a väčšinou pravdu. Inak sa nehádam, nerada prehrávam. Neviem sa však hádať o láske. Vlastne sa o láske neviem ani rozprávať. A preto ma tá dramatická scéna plná patetických klišé, romantických vyznaní, bojovných obvinení, smutnýh pohľadov, prosieb a zúfalých vyhrážok tak veľmi zaskočila.

    On je muž, ktorý v mojom živote zaujal stabilne nestabilné miesto. Raz tu bol, potom tu nebol, inokedy som zabudla, že existuje a na ďalšíkrát som proste a jednoducho nebola schopná odísť od neho domov dva dni. On je muž, ktorý ma miloval, miluje a ako tvrdí, bude milovať ďalej a ja sa môžem aj na hlavu postaviť a nezmením to. Dobre, nesnažím sa presvedčiť vesmír, aby zmenil rotáciu planét. Iba som celú tú lásku, so všetkými slovami, vyznaniami, klišé i okrasami, i s tou veľkou scénou, ktorú predo mnou vystrihol o siedmej ráno po žúre a po hromade absolútne nepremyslených klamstiev, chcela hodiť do koša. Ako použitú. A viac som ju nechcela nájsť. Nech je, nech si existuje a žije svoj vlastný život, ale bezo mňa. Lebo niektoré veci a niektorí ľudia sa nedokážu spájať do konca života, amen.

   Kvázi presvedčivo mi štyri hodiny tvrdil, že k sebe patríme. Že my dvaja musíme byť spolu, že jeho život je bezo mňa prázdny, že chce prežívať šťastie, ale jedine so mnou. Odpovedala som mlčaním, lebo som sa hnevala. Lebo som trucovala. Lebo som to chcela mať za sebou. Mlčala som, lebo nemám rada scény. Vedela som, že slová, ktoré hovorí, myslí vážne. Ale stalo sa toho medzi časom priveľa.

   "Tým všetkým som len chcel zaplniť prázdne miesto po tebe" povedal mi.

   "Veď dobre, ale prečo ma do toho ťaháš?" spýtala som až príliš kľudne, apaticky, rezignovane. V tom okamihu mi bolo všetko jedno. Jasné mi však bolo, že mal z môjho života zmiznúť už dávno, aj som sa o to pokúsila, ale on sa nemienil vzdať. Evidentne. A ja som neodolala, nikdy.

   " Lebo ťa ľúbim," no pánabeka, " lebo z teba šaliem, nepremýšľam, zbláznil som sa z teba, Zuzana!" vystrihol a bolo to ako z tých zlých béčkových amerických romantických filmov. Striaslo ma. Asi odporom, nie k nemu, ale k situácii, v ktorej som sa ocitla, a tentoraz naozaj úplne nevinne. K nemu som cítila neidentifikovateľnú zmes lásky a nenávisti, hnevu a absolútnej apatie, chcenia i nechcenia. Oberal ma o slová a zároveň mi do rúk dával najsilnejie zbrane. Mohla som ho v jednom momente spraviť šťastným i zničiť zároveň. Nechcela som spraviť ani jedno.

   Obviňoval ma. Z toho, ako žije. Z toho, že som pred skoro tromi rokmi odišla. Neodišla som, zdrhla som. Lebo som sa bála toho, ako veľmi ma to k nemu ťahalo. Bála som sa toho, koľkou láskou ma bol ochotný zahŕňať. Proste som mala strach, zlé obdobie a veľké problémy. Mal pravdu. Ale už bolo veľmi neskoro niečo naprávať. Pre mňa i pre neho.

   " Už to nechaj tak, nechaj ma ísť domov" hovorila som. Bola som unavená, šokovná, a nie príliš šťastná.

   " Nechoď, musím ti všetko povedať teraz. Ak teraz odídeš, viem, že ťa už viac neuvidím" prosil ma. Mal pravdu. Mohla som mu nasľubovať hory-doly, stretnutia, lásku, hoci aj celý život. Asi by mi to bol veril, v inej hviezdnej konštelácii. Ale teraz mi potreboval povedať to, čo chcel povedať za celé tri roky. A tak rozprával. O tom, že chce dostať šancu, že môžeme zabudnúť na to, čo bolo a začať od znova. Že to všetko bude super, skrátka happyend. A potom mi povedal, že ak chcem, môžem odísť. A aj to, že neprestane veriť tomu, že raz budeme spolu. A ja som neurčito pokrčila ramenami, lebo som vlastne už nevedela, čo iné spraviť a ... odišla som.

    Nikdy som si nekládla otázku, prečo som ho stretla. Nekládla som si ani otázku, prečo si my dvaja musíme nonstop toľko ubližovať, nepýtala som sa, prečo nie sme spolu ako všetci ostatní, prečo je to také, aké to je? Kašľala som na všetky prečo. To nie je dôležité. Niektoré veci sa dejú len tak, bez dôvodu. Tak ako naše stretnutia, tak ako tá naša láska. Jedno som sa už však od života naučila, niekedy sa treba vzdať a odísť. Lebo len tak môžem začať od znova.

   Kladiem si však jedinú otázku: " .... tak prečo o teba ďalej zakopávam?"... .